Clementine-tangerine

Je mi zima. Vždy, keď sa cítim osamelo, mi je zima. Veľmi chcem, aby už zasa bolo leto. Vtedy totiž tak nejako inak prší. Milujem ten dážď. Idem po ulici so slnečnými okuliarmi na nose a nikto ani len netuší, že mi po lícach stekajú aj slzy. Nádherne odplavujem tú beznádejne zažranú špinu, čo sa na mne usádza každým pokorujúcim skutkom. Ach, aká nedokonalá je ľudská bytosť...

Byť človekom je nad ľudské sily. Žiť je drina na celý život. Množstvo chýb, ktoré robíme, je založené len na osobnej nevyzretosti daného jedinca. V snahe neprepásť žiadnu šancu zabúdame na nekonečnosť príležitostí a pominuteľnosť okamihu. Všetko to prekladáme osudovými láskami a masovou nenávisťou. Žijeme, ako vieme. Nikto nám lepší návod nedal. Ako prváci abecedu, my opakujeme osudy tých, čo kruto zlyhali. Nikdy sa nepoučíme, pretože my vieme sami všetko najlepšie. Plačeme, keď sme šťastní a tým, čo nám neľudsky ublížia, hrdo vycierame umelý úsmev priamo do tváre.

Mnohí z nás sa snažia byť stále lepšími ľuďmi a pomáhať či obetovávať sa kde sa len dá. No kam až siaha ľudská dobrosrdečnosť a kedy sa mení na zúfalú snahu čosi po sebe zanechať za každú cenu? Ničíme sami seba, len aby sa iní mali lepšie a zabúdame pritom na tých, ktorým ubližuje už len pohľad na zúbožené zvyšky, čo z nás zostali.

Pamätám sa, ako nám raz pri akejsi lesnej hre v letnom tábore prikázali vyhnúť sa istej cestičke, popri ktorej bolo veľké sršnie hniezdo. Najviac detí šlo, samozrejme, práve tadiaľ. Jedno dievčatko do hlavy za odmenu pichol sršeň. Trikrát. Nikdy nevyzerala horšie. Ono tie tri hrče na temene trošku pokazia účes. Ale cítila sa neskutočne silná, lebo veď ona sa vzoprela príkazom nejakých domýšľavých vedúcich, ktorým nadradenosť špliecha na mozog. Haha! Viva la revolución! Poďme bojovať sami proti sebe. Ťažká rebélia, len čo je pravda. Nuž, ale keď boj chceme, vždy si nájdeme čosi, proti čomu sa ho vraj oplatí začať. Hlúpe?

Miestami je nádhera byť hlúpy. Dosť to pomáha celkovému psychickému zdraviu. Keď občas stretnem jedného všeobecne známeho opilca z nášho mesta, vždy si len povzdychnem: „A život je vraj ťažký...“. tento chlapec má tak krásne vygumovaný mozog od hlúpostí a nepodstatných problémov, že rozhovor s ním je stokrát prínosnejší, ako prednáška vysokoškolského profesora. Škoda len, že nie je také jednoduché odhadnúť dávku liehu, ktorá spôsobí daný čistý stav mysle. Rozhodujú mililitre a neúspešných laborantov, ktorí v záujme vedy použijú na testovanie vlastné telo, je nekonečno.

Je zvláštne len tak vravieť o tom, aké chyby všetci robíme. Pretože i tak ich budeme robiť naďalej. Môžeme si prečítať stovky článkov či kníh, môžeme uveriť v niečo alebo v niekoho, no stále si občas nevieme rady so svetom. Nech už sú naše telá akokoľvek zúbožené, stále sú príliš pevné pre naše zraniteľné duše. Na jednej strane ich telá chránia, no na druhej sa duše udierajú pri každom výkyve o tvrdé steny.

Hlásame toleranciu, no nie sme tolerantní sami k sebe. Chceme ľúbiť a byť ľúbení, no nevieme ako na to, aby sa to konečne podarilo bezbolestne. Stále nevieme pochopiť, že to práve bolesť vakcínou pre dušu. Vytvára protilátku proti ďalšej bolesti, no pri prehnanej dávke napáda vnútorné orgány a otupuje človeka. A my to vieme, no tak sme si na ňu navykli, že potrebujeme ďalšiu dávku. Upokojuje nás to, keď nás život bolí, máme pocit, že všetko je tam, kde má byť. Zvykli sme si a začlenili ju do svojho sveta. Sme vyrovnaní a cítime sa byť istým spôsobom v poriadku. Chceme, aby boli takí vyrovnaní aj tí, ktorých ľúbime, chceme sa podeliť o ten pocit. Dávkujeme im bolesť postupne. Naučíme sa byť závislí spolu. Tak veľmi sa ľúbime, že si navzájom zvyšujeme dávky tejto uľavujúcej drogy, až kým sa nepredávkujeme a nepuknú nám srdcia. Vtedy sa stávame slepými dílermi bolesti. Už bolesť nepotrebujeme, sami od nej závislí už nie sme. Hlavný orgán, do ktorého sa ihla s nahriatou bolesťou vpichuje predsa popraskal na márne kúsky. Už nie sme presvedčení, že robíme pre ostatných dobre, ak im ju dávame. Teraz je to iba biznis. Prežili sme my, prežijú iní. Absťáky nemáme, bolesť nám predsa nechýba. Predtým sme ju museli prijímať, teraz sa v nás tvorí sama a rozosievame ju všade kde sa len dá. S najlepším úmyslom.

Každý, kto túto drogu spoznal, je v inom štádiu, no dílerov je čoraz viac. Bolesť sa nedá liečiť náplasťami ani žuvačkami. Nestačí prestať ju prijímať. Zanecháva príliš veľké prázdne miesta. V nás aj okolo nás. A nikto nám o nej nehovorí, nikde sa o tejto extrémne ťažkej droge neprednáša. Preto mnohokrát ani nevieme, že sme závislí. S ňou zaspávame, prebúdzame sa, žijeme, na ňu umierame. Všetci spolu sa veľmi bolíme. A bolíme.. a bolíme...